Fuj, až sa mi zdvihol žalúdok, keď som si to prečítala ako aj predstavila. Skôr nepredstavila....veď dokopy ani nie je čo si predstaviť, keď že nemali žiadny život, žiadnu minulosť, žiadne spomienky, nič na čo sa dá po rokoch spomínať!
Ako toto niekto vysvetlí tým ďeťom?
Existuje dobrý psycholog, ktorý im bude vedieť pomôcť? Nemyslím.
Zamyslime sa teda na našom živote a problémoch a prídeme na to, že vždy môže byť horšie! Tým nechcem povedať, že naše problémy sú " o ničom" ale že sa dejú aj horšie veci a my ich nevidíme.
Na celej veci ma udivilo, že celý čas bývali v bytovke so susedmi a nikto nič nevidel a nevedel. Je to teda naozaj tak? Nič nevidíme? ALebo nechceme?
Občas ma napadne moja stará susedka, ako si povzdychla: " Kam sa tento svet rúti?"
Čo prinúti otca niečo takéto vyviesť? Veď rodičia su osoby, čo nás od malička vedú a učia, chránia pre všetkým a snažia sa nás naučiť žiť aby sme to ich posolstvo poslali ďalej po našich deťoch.
Ostáva mi, len vysloviť nádej, že ľudia postihnutí touto tragédiou možno raz "odpustia" ale NEZABUDNU!
To sa asi nedá.....